Na konci roka 2025 som mal možnosť vystúpiť na online konferencii DigiDay, ktorú organizuje komunita GUG.cz. Ďakujem Pavlovi Hodálovi a Ivane Böhmovej za pozvanie. Po prednáške ma oslovilo niekoľko kolegov s prosbou, či by som to mohol stručne spísať – tak s tým prichádzam s oneskorením.

Nebudem tu prezentovať nejakú prepracovanú metodiku. Skôr chcem opísať, čo sa mi stalo na hodine, keď som do nej zapojil umelú inteligenciu – a prečo si dnes myslím, že kľúčovým momentom pri výučbe s AI je rozpoznať, kedy má stroj zostať vypnutý.

Bankovka v hodnote miliónov

Túto bankovku si rád nosím so sebou na hodiny. Žiaci si ju môžu ohmatať, privoniať si k nej – je to kúsok histórie, ktorý si môžu vziať do ruky. A je to skvelý úvod do témy: čo sa stane so spoločnosťou, keď peniaze stratia hodnotu? Prečo sa ľudia v takýchto situáciách uchyľujú k radikálnym riešeniam?

V časoch pred umelou inteligenciou to bola istota: trieda sa hneď rozšepkala a začala zisťovať, či náhodou nie som miliardár, prečo má tá bankovka takú vysokú nominálnu hodnotu a čo to vypovedá o tej dobe.

V ére umelej inteligencie to však dopadlo úplne inak: Žiak vytiahol mobil, odfotil bankovku a za pár sekúnd mal odpoveď: „Je to nemecká núdzová bankovka z obdobia hyperinflácie vo Výmarskej republike.“ Hotovo. Všetko jasné. Žiadne prekvapenie, žiadne šepkanie, žiadne otázky. Len odpoveď.

Rozumel tej odpovedi?

Žiak si myslel, že áno. Ale pár otázok mi stačilo na to, aby som zistil, že pojmom ako hyperinflácia, Výmarská republika, koncern … nerozumie ani za mak, hoci formálne správne opakoval vysvetlenie chatbota. Opakoval ho naspamäť. Chatbot na neho vypľul odborný text, žiak ho prečítal. Ako stroj. Ako prietokový ohrievač…

Pripomínalo mi to verše Christiana Morgensterna – znejú ako čeština, vyzerajú ako vety, ale nemajú žiadny zmysel.

Najprv vlastná hlava, potom stroj

Skúsil som to inak. Najprv som žiakom vysvetlil, aby vyskúšali trochu lepší podnet, než len jednoduché „Čo to je?“. Abyskúsili zadať kontext a hlavne, aby sa pokúsili chatbotu vysvetliť, ako tomu rozumejú, a nechali ho, aby im dal spätnú väzbu a prípadne doplnil vysvetlenie toho, čo nie je jasné. To fungovalo oveľa lepšie, ale aj tak mi z toho nadbytku obrazoviek a chatbotov nebolo do smiechu. Z hodiny sa vytratil ten moment úžasu, radosti z objavovania.

Skúsil som to teda inak. Rozdelil som hodinu na fázy.

Prvá fáza: žiadna technológia. Bankovka leží na stole, počítače sú vypnuté, telefóny v taškách. Pätnásť minút patrí len deťom a ich mysliam. A zrazu to ožíva — „500 miliónov mariek? To je niekoľko miliárd korún!“ „Prečo sú tam dva dátumy?“ „Je Andrej učiteľom a zároveň nesmierne bohatým človekom?“ … Žiaci formulujú vlastné otázky a hypotézy. Toto je ten moment, ktorý nechcem premeškať: zvedavosť, úžas, radosť z objavovania.

Druhá fáza: spoločný filter. Otázky preberieme. Na niektoré vieme odpovedať sami, na niektoré potrebujeme zdroj. Učiteľ pomáha preformulovať surové nápady na lepšie otázky.

Tretia fáza: cielená práca s umelou inteligenciou. Až teraz prichádza na rad chatbot. Žiaci nehľadajú odpovede naslepo – pýtajú sa na konkrétne veci, ktoré ich skutočne zaujímajú, pretože si ich sami sformulovali.

Štvrtá fáza: reflexia. Zhrnutie toho, čo sme sa dozvedeli. Zaradenie do širšieho kontextu. A predovšetkým reflexia našej práce: Páčilo sa nám to? Odpovedal stroj na moju otázku, alebo ma zaviedol inam? Nenahradil moje vlastné premýšľanie? …

Základy práce s umelou inteligenciou

Za tým všetkým stoja tri veci, ktoré sa snažím u žiakov rozvíjať a ktoré sú pre mňa momentálne základnými východiskami pre prácu s umelou inteligenciou.

Metakognitívne schopnosti– aby si uvedomovali, či im stroj pomáha, alebo škodí.

Agentúra – aby boli za volantom svojho vzdelávania, a nie riadení chatbotom.

Aspoločné pravidlá– kedy používame umelú inteligenciu, kedy nie a prečo.

V podobnom duchu uvažuje ajRada Európy, ktorá tento rok schválila rámec gramotnosti v oblasti umelej inteligencie založený na troch pilieroch: ako to funguje, ako sa to používa a aký vplyv to má na človeka a spoločnosť.

Nie je to žiadna hotová metodika, ale smerovanie, ktoré mi pomáha premýšľať o tom, ako učiť v dobe, keď má každé dieťa vo vrecku zariadenie, ktoré dokáže odpovedať aj na tie najťažšie otázky oveľa rýchlejšie ako učiteľ. A práve v tom vidím svoju úlohu: pomáhať deťom klásť otázky skôr, než ich chatbot zavalí odpoveďami.

Tu je odkaz na záznam z GUG Day.

A keby som si niekedy chcel otvoriť internetový obchod s oblečením, asi by som tam mal takéto kúsky 🙂